6 mesiacov na Islande v čase pandémie

Milí čitatelia, vitajte na našom blogu. Väčšina našej komunikácie sa točí okolo našich batohov, turistiky a prírody. Je to totiž príroda sama, ktorá nás k tvorbe inšpiruje. Snažíme sa vytvárať batohy praktické a štýlové, aby nám boli na našich i vašich výletoch, či pri každodennom nosení čo najlepšími pomocníkmi. Vymyslieť a vyrobiť batoh je však len polovica cesty. Hotový, krásny...uložený v polici by predsa nesplnil účel, k akému bol určený. Pinecone backpack je hotovým produktom až vtedy, keď si nájde svojho nositeľa. Často to býva tak, že si padnú do oka na prvý pohľad.

Rozhodli sme sa uzavrieť kruh, a predstaviť vám nielen batoh, ale aj jeho nositeľku. Nerozlučnú dvojicu #Gaia_backpack a Mariannku, ktorú môžete stretnúť momentálne na Slovensku, ale inak, kdekoľvek na svete. Poznávacím znamením budú jej zlaté dlhé vlasy a zatiaľ ešte farebný batoh.

S Mariannkou sa poznáme už vyše 10 rokov. Až časom oceňujem, aká je jedinečná medzi mnohými. Je to čistá duša, ktorá ide príkladom svojimi činmi namiesto mudrovačiek. Jej druhé meno by mohlo byť udržateľnosť, minimalizmus či podpora. Veľa cestuje a spoznáva. Ľudí, miesta, kultúry. Naposledy sa vybrala na polročný pobyt na Island ako dobrovoľníčka. Keďže tiež dosť cestujeme, zaujímalo nás, ako jednotlivé aspekty cestovania či životného prostredia vníma práve Mariannka. Mnohé jej odpovede mi často rezonujú v mysli.

Nech sa páči, príjemné čítanie!

1. Mari, Ty si veľký nadšenec pre prírodu a cestovanie. Žila si vo viacerých krajinách - v Nemecku, v Rakúsku, v Česku, na Aljaške, na Islande..., pozoruješ nejaké rozdiely ako ľudia v jednotlivých kultúrach vo všeobecnosti pristupujú k prírode?

M: V prvom rade nie som žiadny odborník, takže budem opisovať čisto moje subjektívne vnímanie a skúsenosti.

Vyzdvihla by som Aljašku a minimálne zásahy v prírode a to i v turistickej kempovej časti. Jednoduché vybavenie chatky, ktorá ladí s prostredím. Chatka otvorená, len online rezervovaná čiže vzájomná dôvera ľudí. Veľa divokej prírody bez zásahov či už po požiari alebo víchrici s jednoduchým vysvetlením domáceho v zmysle: príroda si poradí sama. Netreba do nej zasahovať, aby lokálne zvieratá vedeli, kde sa majú vrátiť a chránilo sa tak ich pôvodné územie. Predsa my ľudia sme tam len na návšteve. Žiadne veľké výstavby na každom kroku pre turistov s ponukou piva - len autentická divočina.

Myslím si, že Česi sú veľkí milovníci hôr a skvelý bonus je vychladené pivko na vrchole. Nechcem krivdiť, ale ten, kto pozná Lysú horu vie, na čo by som chcela poukázať. Bola som tam na začiatku a konci štúdia. Je to príklad, ako sa z hory stane Václavák. Pre mňa osobne preto stratila čaro. Mám ale pekné spomienky na prvý/posledný nočný či narodeninový výstup.

Pekné čisté cyklotrasy či turistické chodníky boli samozrejmosťou i v rakúskych horách alebo Islande. Myslím, že toto povedomie máme i tu. Keď sa ide na prechádzku, zoberie sa prázdna taška na prípadné odpadky a tým trocha odľahčíme prírode, zvieratám a postaráme sa o krajší zážitok pre ďalších turistov. Máme ale problém so skládkami a pálením odpadu, či už
v okolí riek alebo pri lese. Neviem, či a kedy sa zmení táto smutná mentalita
a realita.

Domáci si v prírode vážia akékoľvek známky života - napríklad je zakázané stúpať po machu.

Na Islande som si všimla, že tam figuruje veľké množstvo neziskových organizácií a projektov, ktoré sa zaoberajú témou ochrany životného prostredia. My ako nezisková organizácia sme spolupracovali hneď s tromi. Niektoré sa starali o pláže, iné o prístavy, ďalšia o výsadbu stromčekov v nehostinných podmienkach či pestovania zeleniny v skleníkoch. Domáci si v prírode vážia akékoľvek známky života - napr. je zakázané stúpať po machu. Boli sme na to upozornení jedným domácim počas túry, aby sme sa snažili stúpať len na kamene a chránili mach a mini rastlinky bojovníčky. To isté aj s turistickými miestami. Stávalo sa, že sme videli označenia, nechodiť po machu, resp. držať sa trasy.

Ale i u nás doma sú rôzne organizácie, ktoré sa zaoberajú rôznymi vzdelávacími projektami (napr. Živica), formujú sa tiež komunitné lesné škôlky, viac sa hovorí o permakultúre (napr. Lifereset) a príroda sa stavia do popredia viac a viac. Nemusíme ísť ďaleko pre príklad dobrej praxe. I u nás na Kysuciach v rámci organizácie Keric, ktorá sa mimo inému venuje neformálnemu vzdelávaniu, dobrovoľníctvu, zahájili projekt Lavička si hľadá kamošku a pustili sa do revitalizácie a úpravy nábrežia v ich okolí.

2. Zažila si v niektorej z týchto krajín niečo, čo si si osvojila? Akýkoľvek zvyk, rituál či zlozvyk...

M: Bicyklovanie za každého počasia. Na Aljaške občas v daždi, na Islande v noci a na ľade, a v Ostrave i v smogu.

3. Čím by sme podľa Teba mohli každý prispieť - zmeniť niečo v našom správaní a zlepšiť spoločnosť? (napr. na Slovensku)

M: Viac otvorenosti a menej predsudkov a strachu. Vidieť v odlišnosti priestor na rast a nie na problém. Vážiť si, čo máme - prírodu, šikovných ľudí, ktorí sa neboja zmeny, väčší záujem o pozitívne zmeny či už v komunitnom merítku, ale i na politickej scéne. Ak si každý povie, že už na to kašle a voliť nejde, tak sa ukracuje o svoj názor i bonus - prípadnú zmenu k lepšiemu. Výskumy ukazujú, že po naplnení základných ľudských potrieb nás materiálne veci nerobia z dlhodobého hľadiska šťastnejšími, čiže globálne by sa každý mal zamerať i na investovanie času do vzťahov či sebarozvoj.

4. Na Islande si sa stretla s mladými ľuďmi z rôznych kútov sveta. Postrehla si nejaký spoločný dôvod, prečo prišli ako dobrovoľníci na tento projekt?

M: Myslím, že dôvody boli rôzne. Spájala nás určite téma životného prostredia, medzinárodné prostredie, nová skúsenosť. Niektorí si svoju destináciu predstavovali inak, ale kvôli pandémii im bol navrhnutý práve tento projekt a naopak, niektorí boli fascinovaní samotným ostrovom.

5. Čo je podľa Teba prínosom absolvovania takéhoto projektu? 

M: Je to šanca vyskúšať si niečo nové, byť kreatívny v novom prostredí, dokázať spolupracovať s rôznymi ľuďmi, vedieť sa adaptovať na prípadné zmeny. Nedostávate známky ako v škole a nedostávate plat ako v práci. Myslím si, že tento typ neformálneho vzdelávania je vďačnou súčasťou celkového vzdelávacieho systému a nielen slow travelingu.

Keďže ide o medzinárodné projekty, súčasne zdieľate časť vašej kultúry, jedlá a tradície. Uvedomíte si, čo je súčasťou vašej kultúry, nad čím doma nepremýšľate a prijímate informácie o iných "normálnostiach". Čiže človek sa stáva tolerantnejším či empatickejším a má väčší nadhľad a buduje si kvalitnejšie kritické myslenie.

6. Čo bolo Tvojou motiváciou?

M: Už dlhšie som sa pohrávala s touto myšlienkou. Chcela som vyskúšať a naučiť sa niečo nové, stretnúť zaujímavých ľudí, zlepšiť angličtinu dennou konverzáciou, podieľať sa na zaujímavých environmentálnych aktivitách či už v prírode alebo na workshopoch.

7. V iných rozhovoroch si spomínala, že ste si počas workshopov vyrábali vlastnú kozmetiku. Aké suroviny a receptúry ste na to používali?

M: V rámci DIY workshopov sme vyrábali napríklad deodorant alebo masku na tvár či vlasy. Takto sme mohli ukázať, že sa dá jednoducho vyrobiť kozmetika aj v kuchyni. Je to sranda, nezaťaží vrecká a zanechá príjemný pocit. Využívali sme napríklad kukuričnú múku, prášok do pečiva, kokosový olej, esenciálny olej, hnedý cukor, kakao,...

8. Na Islande si bola počas pandémie. Aké opatrenia v krajine zaviedli a ako sa k situácii stavali miestni obyvatelia? Robili niečo výrazne inak, možno lepšie ako my na Slovensku?

M: Porovnáva sa to ťažšie, predsa len je to ostrov. Pred mojím príchodom bol ostrov úplne zatvorený. Zrušené boli všetky lety. V júni, kedy som letela, bol pre každého PCR test zdarma, a potom som bola v karanténe pokým prišiel výsledok. Zistili, že systém zlyháva, lebo nie všetci rešpektovali karanténu alebo boli pozitívni neskôr a tak stavili na dvojnásobné testovanie. Čiže prvý test na letisku a druhý test o štyri dni. Systém bol super, pretože ste dostali SMS s termínom i výsledkom. Všetky update-y boli taktiež v Covid-19 appke, takže človek nemusel brázdiť internet pre novinky. Reštrikcie boli, ale určite miernejšie. Žiadne rúška v prírode, podniky s jedlom a obchody boli otvorené. Informovanosť bola na lepšej úrovni a testovanie PCR testami viac organizované.

9. Sleduješ ešte situáciu na Islande (či už vývoj pandémie alebo výbuch sopky Geldingaldur), si v kontakte s Tvojimi kamarátmi z kempu?

M: Sledujem a informácie mávam často i z pravej ruky od kamošov, ktorí ešte pôsobia na Islande. S kamarátmi kolegami sme v kontakte a veľmi si to vážim. Predsa len, prežili sme spolu intenzívne obdobie v jednej domácnosti.
V kontakte som aj s niektorými účastníkmi kempov, čo vnímam tiež pozitívne.

10. Pinecone batoh (Gaia) máš už od roku 2018, a čo to už s Tebou pocestoval. Vyzdvihla by si niektorú jeho vlastnosť, prečo ho rada nosíš a kam najradšej?

M: Univerzálnosť a jednoduchosť čiže v skratke do voza i do koča a na druhej strane jedinečný a šmrncový. Neviem si spomenúť, kedy som naposledy mala kabelku. Čiže u mňa využitie do práce i na krátke prechádzky do mesta či prírody.

11. Je niečo, čo Ti na batohu chýba? Aké prvky by si ešte ocenila?

M: Vzhľadom na to, že mám jeden z prvých modelov, musím povedať, že odvtedy som videla rôzne inovácie a posun. Ale môj si nedám. 😊 Páči sa mi nové rozdelenie vnútorného priestoru v modifikovaných modeloch.

12. Stretávaš sa s pozitívnymi/negatívnymi reakciami na batoh alebo si ho nikto veľmi nevšíma?

M: Batoh sa už stal i predmetom rozhovoru v bratislavskej MHD, kedy zaujal prísediace a nebol teda témou rozhovoru prvýkrát. Business by urobil i na Islande a jeden sa dúfam bude v blízkej dobe tešiť z nosenia v Austrálii. Doteraz som zažila len pozitívne reakcie.

13. S ohľadom na Tvoje pestré cestovateľské portfólio, aké krajiny by si ešte chcela navštíviť, ak by to situácia dovolila?

M: Nemám žiadnu vysnívanú krajinu. Uvidíme, ako to život zariadi a čo nám prinesie, ale nebránim sa rozširovaniu si obzorov.

14. Prinieslo Ti cestovanie nejaké poznanie, ku ktorému by si inak podľa Teba neprišla?

M: Zaujímavá otázka. Myslím, že som kto som aj vďaka týmto skúsenostiam či inšpiráciám. Zakaždým sa mi potvrdzuje, že každý sme iný a naša Zem je veľmi pestrá čo sa ľudí či prírody týka.

Za rozhovor aj za fotky, ktoré nám poskytla Mariannka, ĎAKUJEME!